Od stresu až po úzkostnú poruchu: Kľúčové rozdiely a kedy vyhľadať pomoc

„Strach je ako fénix. Môžete ho vidieť tisíckrát zhorieť, ale aj tak vstane z popola.“

Leigh Bardugo

Na úvod by som chcela zdôrazniť, že cítiť strach alebo úzkosť je normálne, a že to neznamená, že si slaboch. Naopak, tieto pocity sú znakom silného a zdravého mozgu. Strach nám už odjakživa pomáha prežiť. Chápem, že úzkosť môže byť nepríjemná a ochromujúca. Ale ak by sme sa jej nadobro zbavili, bolo by to, ako keby sme sa zbavili alarmu v dome, pretože niekedy vydáva príliš hlasné zvuky.

Myslím si, že v dnešnom svete sa na úzkosť zvykneme pozerať až príliš negatívne. A pritom ona chuderka nám nechce zle, práve naopak. Aj podľa švédskeho psychiatra Hansa Andersena sa naše vnímanie úzkosti zmenilo. „Dlhé obdobie bola vnímaná ako daň za inteligenciu. Ak si inteligentný, dokážeš premýšľať nad rôznymi scenármi toho, čo sa stane a tiež toho, čo by sa mohlo stať – a začneš sa obávať.“

„No potom prišiel Freud a zhruba pred sto rokmi povedal, že nie, tak to nefunguje. Opísal úzkosť ako dôsledok našich potlačených spomienok z detstva, ktoré môžu vyjsť na svetlo počas terapie. Terapeut ti ich pomôže vyriešiť a úzkosti sa zbavíš. To znelo veľmi sľubne, ibaže to nebola pravda.“

Čo o úzkosti hovoria štatistiky

Úzkostné poruchy sú celosvetovo najbežnejšími duševnými poruchami — postihujú až 301 miliónov ľudí, čo je približne 4 % populácie (WHO, 2019). Odhaduje sa, že 31 % všetkých dospelých zažije v určitom bode svojho života úzkostnú poruchu (Americká asociácia úzkosti a depresie, 2020).

V USA úzkostné poruchy postihujú viac ako 40 miliónov dospelých alebo 19,1 % populácie (Americká asociácia úzkosti a depresie, 2022).

Úzkosť a depresia boli pred pandémiou najčastejšími problémami duševného zdravia v EÚ, pričom úzkostné poruchy postihli odhadom 25 miliónov ľudí (5,4 % z celkovej populácie EÚ). Podľa WHO sa duševné zdravie po pandémii na celom svete zhoršilo. Podľa prvých odhadov viedol COVID-19 v Európe k neuveriteľnému 25 % nárastu duševných porúch, najmä úzkosti a depresie.

Prieskum Eurobarometra uskutočnený v júni 2023 odhalil, že takmer 1 z 2 ľudí (46 % populácie EÚ) zažil v predchádzajúcich 12 mesiacoch emocionálne či psychosociálne problémy, ako napríklad pocit úzkosti alebo depresie.

Hoci existujú vysoko účinné spôsoby liečby úzkostných porúch, len asi 1 zo 4 ľudí v núdzi (27,6 %) dostane akúkoľvek liečbu (WHO).

Stres, strach, úzkosť alebo úzkostná porucha

Ako ich rozoznať? Stres, strach aj úzkosť sú pocity, ktoré sú v podstate všetky reakciou na hrozbu, ale každý z nich vzniká za iných podmienok. Stres je reakcia tela na rôzne životné výzvy alebo nároky, ktoré si vyžadujú prispôsobenie či zvládnutie situácie (napr. pracovné povinnosti, finančné tlaky, zložité vzťahy).

Stres je odpoveď na hrozbu, ktorá je tu a teraz. Keď na nás napríklad nakričí šéf, vystresujeme sa a pociťujeme to ako ohrozenie. No ak sa obávame, že by na nás mohol šéf nakričať, ide o úzkosť. Úzkosť by sa dala opísať ako predčasný stres. Pri strese, strachu aj pri úzkosti sa v tele aktivujú rovnaké stresové mechanizmy, ktoré pripravujú naše telo na útok alebo útek — zvýši sa nám pulz, rozšíria sa zreničky, do svalov sa nahrnie viac krvi…Rozdiel je v tom, že stres sa aktivuje na základe konkrétnej hrozby, pričom úzkosť vzniká pri myšlienke na potenciálnu hrozbu.

Stres môže spôsobovať fyzické príznaky (bolesti hlavy, napätie, únavu), ale aj emocionálne príznaky (pocit podráždenosti, únava, znížená motivácia). Môže byť krátkodobý (akútny stres z konkrétnej udalosti) alebo dlhodobý (chronický stres), ktorý, ak pretrváva, môže viesť k zdravotným problémom.

Rozdiel medzi strachom a úzkosťou

Často sa úzkosť zamieňa so strachom. Strach je okamžitá reakcia na bezprostredné, reálne nebezpečenstvo, ktoré môžeme vidieť alebo jasne identifikovať. Môžeme sa napríklad báť výťahu, ktorý sa zvláštnym spôsobom trasie. Ak sa však bojíme do výťahu nastúpiť aj keď vieme, že je to nový a 100 % funkčný výťah, zažívame úzkosť. Úzkosť je strach zo situácie, ktorá bežne nebezpečná nie je, prípadne nebezpečná je, ale je nepravdepodobné, že nastane.

Úzkosť vzniká z obáv o budúcnosť, ktoré môžu byť racionálne alebo úplne iracionálne. Strach sa rozplynie, keď nebezpečenstvo pominie, ale úzkosť sa môže vracať a časom dokonca nemusí mať konkrétny, identifikovateľný spúšťač. Okrem toho strach je konkrétny a špecifický a úzkosť je abstraktnejšia a často sa mení. Veľa z nás pociťuje úzkosť z rôznych našich katastrofických scenárov. Pocity, ktoré cítime, keď sme vystrašení alebo úzkostliví, sú veľmi podobné, pretože základná emócia je rovnaká.

Úzkosť sa však nemusí spájať so žiadnym konkrétnym nebezpečenstvom. Vyjadruje pocit obavy alebo nepohody z budúcnosti, alebo z niečoho neznámeho, čo si človek často sám predstavuje, alebo prežíva ako „čo ak“ scenáre. Úzkosť sa môže vyskytovať bez jasného dôvodu a pretrvávať dlhodobo, čo môže viesť k úzkostnej poruche.

Ako sa úzkosť prejavuje?

Každé telo reaguje na úzkosť svojím osobitným spôsobom, takže príznaky sa môžu líšiť od človeka k človeku. Isté však je, že keď ťa prepadne úzkosť, určite si to všimneš. 🙂 Ide o pocit nešpecifikovateľného strachu. Príznaky úzkosti môžeme rozdeliť medzi fyzické a psychické.

Symptómy úzkosti na fyzickej úrovni:

pocit, že ti srdce bije príliš rýchlo, príliš silno, nepravidelne alebo sa akoby chveje (palpitácie)
zhoršené, alebo zrýchlené dýchanie —pocit, že sa nemôžeš dostatočne nadýchnuť
pocit zovreného žalúdku, bolesť žalúdka alebo nevoľnosť
nechutenstvo a tráviace problémy — zápcha, hnačka
poruchy spánku (ťažkosti so zaspávaním alebo zotrvaním v spánku, alebo nepokojný a neuspokojivý spánok)
neschopnosť pokojne sedieť
svalové chvenie, trasľavosť
častá potreba ísť na toaletu
svalové napätie
nadmerné potenie
spotené dlane
návaly tepla/chladu
tlak na hrudi
bolesť hlavy
suchosť v ústach
pocit slabosti
závraty, točenie hlavy
pocit mravčenia

Symptómy úzkosti na psychickej úrovni:

pocit napätia, nervozity a nepokoja
pocit strachu, paniky alebo pocit ohrozenia
nekontrolovateľné, obsedantné myšlienky
ťažkosti so sústredením alebo jasným myslením
prehnané emocionálne reakcie
zmätenosť
podráždenosť
roztržitosť
únava
nočné mory

Čo sa s nami deje počas strachu a úzkosti?

Akonáhle začneme vnímať niečo ako hrozbu, či už je to medveď alebo nepríjemné pohľady ľudí, naša amygdala (názov je odvodený z gréckeho výrazu pre mandľu) začne biť na poplach. Úlohou tejto malej časti mozgu je hlavne rýchlo reagovať na emocionálne podnety, najmä tie, ktoré súvisia so strachom a nebezpečenstvom.

Len čo amygdala zaznamená hrozbu, vyšle signály do tela, aby sa pripravilo na obranu alebo útek (ativuje sa sympatický nervový systém). Do krvi sa uvoľnia stresové hormóny, najmä adrenalín a kortizol, a nervy nabudia príslušné orgány. Priedušky sa roztiahnu a dych sa zrýchli, aby sme mali dostatok kyslíka na boj alebo útek. Zvýši sa hladina cukru v krvi, zrýchli sa tep, stúpne krvný tlak a zvýši sa prietok krvi vo svaloch. Svaly tak majú zabezpečený dostatok kyslíka a glukózy v prípade, že skutočne dôjde k zápasu alebo úteku.

Orgány, ktoré nie sú z hľadiska hrozby potrebné, svoju činnosť výrazne spomalia, pretože telo šetrí energiu na bezprostredné prežitie. To platí napríklad o žalúdku a črevách. Ďalším prejavom je rozšírenie zreničiek, ktoré začnú do očí prepúšťať viac svetla, čo prispieva k lepšiemu videniu.

A čo dopamín — neuroprenášač, ktorý hrá kľúčovú rolu v regulovaní našej nálady, motivácie a odmeny? V akútnych stavoch strachu pomáha zvýšiť našu pohotovosť a sústredenie. Dopamín pripravuje mozog na reakciu a poskytuje „odmenu“ (vyvolá príjemné pocity) za konanie, ktoré priamo prispieva k prežitiu (napríklad úspešné zvládnutie nebezpečnej situácie). Tým zaisťuje, že mozog si lepšie zapamätá konkrétny scenár a vie tak rýchlejšie reagovať pri podobných ohrozeniach.

Vráťme sa, ale ešte k nášmu „centru strachu“ — amygdale. Keďže detekcia hrozieb musí byť rýchla, amygdala sa vyvinula tak, aby obchádzala oblasti mozgu zapojené do logického myslenia a mohla priamo zapojiť fyzické reakcie. Podrobnú analýzu hrozby, vrátane jej závažnosti a reálnosti, vykonávajú vyššie oblasti mozgu, najmä prefrontálny kortex.

Prefrontálny kortex dokáže vyhodnotiť, či je hrozba skutočne vážna alebo len zdanlivá a následne môže potlačiť nadmerné reakcie amygdaly, keď zistí, že situácia nie je taká nebezpečná, ako sa pôvodne zdalo. Tento proces môže chvíľu trvať, preto často cítime strach alebo stres ešte predtým, než mozog hrozbu objektívne vyhodnotí.

Úzkosť alebo úzkostná porucha?

Strach a úzkosť patria do základnej zbierky našich emócií a z času na čas ich pociťuje každý z nás. Niektorí prežívajú miernu úzkosť nepretržite, iní majú skôr skúsenosti s náhlou a intenzívnou úzkosťou. Približne polovička našich sklonov k úzkosti má pôvod v našich génoch. Je to obranný mechanizmus, s ktorým sa už narodíme.

Strach je evolučne naprogramovaný v našom nervovom systéme. Dáva nám potrebné inštinkty prežitia, aby sme sa udržali v bezpečí, keď máme pocit, že nám niečo hrozí. Problém spočíva v tom, že náš prastarý stresový mechanizmus sa vyvinul v nebezpečnom svete, v ktorom nám pomáhal prežiť, no teraz sa nám zvýši pulz aj pred poradou v práci.

Podľa psychiatričky Anny Gálisovej „bol geneticky zakódovaný strach naprogramovaný približne tak, aby človek zvládol napríklad desať ohrození v podobe nebezpečnej zveri, aby sa popasoval s ohňom či vodou. Súčasný človek sa však už netrasie pred mamutom, s fyzickým nebezpečenstvom sa takmer nestretáva.

Zato stokrát denne čelí strachu psychickému – bojí sa o miesto, strašia ho stále nové a zákernejšie choroby, bojí sa o úspory v banke, bojí sa konkurencie. Všetko sú to preňho nepriatelia, s ktorými sa nemôže pobiť, ale ani pred nimi utiecť. Nedokáže svoj strach ventilovať“.

Ako spomínam vyššie, dnes síce žijeme v spoločnosti, kde na náš spoza stromu nečíha lev, no potrebujeme prekonávať iné typy „predátorov“ (nahnevaný šéf, verejné vystúpenie). Tieto veci nie sú zďaleka také ohrozujúce ako tie v minulosti, no prežívame ich podobne. Náš mozog sa totiž za posledných 10-tisíc rokov nezmenil. Podľa neho ešte stále žijeme vo svete lovcov a zberačov. Takže to, že máme strach alebo úzkosť, neznamená, že s nami nie je niečo v poriadku, ale že náš mozog funguje tak, ako má.

Amygdala, časť mozgu v tvare mandle, ktorá slúži ako generátor emócii a je motorom úzkosti, reaguje rýchlo, ale nedbalo. Podľa švédskeho psychiatra Andersa Hansena „by sa to dalo prirovnať k princípu, na ktorom je založený požiarny hlásič. Keď kvôli pripáleným hriankam v kuchyni párkrát spustí falošný alarm, sme ochotní to akceptovať pod podmienkou, že v prípade skutočného požiaru sa alarm spustí tiež“. Amagydala podľa neho funguje podobne a radšej nás pre istotu upozorní viackrát, len aby jej nejaké nebezpečenstvo neuniklo.

Ak trpíme úzkosťou, nehovorí to nič ani o našej osobnosti. Niektorí ľudia majú tento obranný mechanizmus vyvinutý silnejšie ako iní. Naši predkovia žili vo veľmi nebezpečnom svete. No tí, ktorí považovali svet za nebezpečnejší, než skutočne bol, mali väčšiu šancu na prežitie. Z hľadiska evolúcie, preto nie je úzkosť žiadnym prekvapením. Prekvapením je skôr to, ak niekto nikdy necítil úzkosť.

Ako som si už povedala, úzkosť je prirodzená, dočasná reakcia na stresujúce situácie, ako sú nadchádzajúce skúšky, pracovné stretnutia alebo zmeny v živote. Keď stresor pominie, alebo keď nájdeme spôsob, ako sa s ním vyrovnať, úzkosť zvyčajne zmizne. Dočasné pocity úzkosti môžu byť nepríjemné, no nezasahujú do našej schopnosti normálne fungovať. Normálna, zdravá úzkosť je dokonca prospešná – núti nás konať spôsobom, ktorý nás chráni. Pomáha nám vybičovať sa k lepším výkonom.

Naproti tomu, úzkostná porucha je diagnóza, pri ktorej je úzkosť intenzívna, trvá dlhodobo a spôsobuje výrazné narušenie každodenného života. Úzkostné poruchy zahŕňajú generalizovanú úzkostnú poruchu, separačnú úzkosť, panickú poruchu, sociofóbiu a ďalšie.

Úzkostná porucha môže trvať mesiace až roky a bez liečby sa zvyčajne nezlepší. Ovplyvňuje každodenné aktivity, narušuje prácu, sociálne vzťahy a fyzické zdravie. Pri úzkostnej poruche sú vo všeobecnosti prítomné tieto dva aspekty:

úzkosť je neúmerná situácii alebo nie je primeraná veku
zhoršuje schopnosť normálneho fungovania

„Abnormálna“ úzkosť je definovaná nadmernými a pretrvávajúcimi obavami, ktoré nezmiznú, aj keď nie je nič, z čoho by si mal/a byť stresovaný/á alebo nervózny/a. Pri úzkostnej poruche sa ľudia zvyčajne snažia vyhnúť spúšťacím situáciám alebo veciam, ktoré ich príznaky zhoršujú, čím môže dôjsť k zníženiu kvality života.

Diagnóza úzkostnej poruchy do značnej miery závisí od popisu symptómov pacienta. Odborníci na duševné zdravie v európskych krajinách používajú tzv. Medzinárodnú štatistickú klasifikáciu chorôb a príbuzných zdravotných problémov, 10. revíziu (zaužívaná skratka MKCH-10, medzinárodne ICD-10).

MKCH-10 je diagnostický systém vytvorený Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) na klasifikáciu chorôb a príbuzných zdravotných problémov podľa dohodnutých a ustanovených kritérií, ktorý má lekárom pomôcť stanoviť správnu diagnózu.

Piata kapitola sa venuje duševným poruchám a poruchám správania. Anxiózne (úzkostné) poruchy patria do skupiny F40-F48: neurotické, stresom podmienené a somatoformné poruchy. Každá úzkostná porucha má svoje diagnostické kritériá. Napríklad generalizovaná úzkostná porucha, v zahraničnej literatúre často označovaná skratkou GAD (generalized anxiety disorder), je charakterizovaná nasledovne:

Základná črta tejto poruchy je generalizovaná a pretrvávajúca úzkosť, ktorá nie je obmedzená na určité okolnosti prostredia, ani v nich významne neprevláda (tj. je voľne prelietavá). Prevládajúce príznaky sú variabilné, ale zahŕňajú pocit nervozity po celý čas, trasľavosť, svalové napätie, potenie, zmätenosť, palpitácie (búšenie srdca), ošiaľ a nadbrušnú nepohodu.

Chorí sa často zverujú so strachmi a trápením, že oni sami alebo ich najbližší ochorejú, alebo sa im stane nejaké nešťastie. Na diagnostikovanie GAD je potrebné, aby bola úzkosť prítomná aspoň 6 mesiacov (počas väčšinu dní) a bola badateľná pri mnohých udalostiach alebo činnostiach.

Rozdiel medzi úzkosťou a úzkostnou poruchou si môžeme demonštrovať na nasledujúcom príklade.

Ak sa jedného rána zobudíš s tým, že ťa neskôr v ten deň čaká test z matematiky, je normálne byť z toho nervózny/a alebo znepokojený/á. Môže sa ti rozbúšiť srdce, skrúcať žalúdok a pravdepodobne budeš o ňom a o možnom výsledku veľa premýšľať. Po skončení testu budeš však uvoľnenejší/uvoľnenejšia a fyzicky sa vrátiš do normálu.

Ak sa však jedného rána zobudíš a si bezdôvodne presvedčený/á, že sa tvojej milovanej osobe stane niečo zlé, premýšľaš o tom celý deň, pričom sa ti stále objavujú ďalšie dotieravé myšlienky a väčšinu dňa si nepokojný/á alebo máš tlak na hrudi, môže sa jednať o úzkostnú poruchu.

Kedy vyhľadať pomoc?

Úzkosti sa síce nikdy nezbavíme na 100 %, no mali by sme sa s ňou pokúšať bojovať. Pokiaľ sa cítiš neustále napätý/napätá a zažívaš symptómy úzkosti aj bez zjavnej príčiny, odporúčam sa o tom poradiť so špecialistom.

Ak ťa úzkosť limituje do takej miery, že už nechodíš ani len na stretnutia s priateľmi, spôsobuje ti problémy v škole, práci či doma, alebo sú isté veci, ktoré už radšej nerobíš, lebo sa bojíš vypuknutia úzkosti, rozhodne by si mal/mala vyhľadať pomoc.

A keď si si neni istý/istá, či je v tvojom prípade vhodné vyhľadať pomoc, vyhľadaj ju aj tak a nechaj to na odborníkov, aby zhodnotili, či a akú pomoc potrebuješ. Úzkostné poruchy sa nedajú len tak ignorovať. Je potrebné ich liečiť. Ani diabetikovi predsa nepovieš, aby si „zvýšil cukor“ a nevšímal si to.

Kľúčové take-aways

Úzkosť je prirodzená reakcia tela na stresory – ide o pocit strachu, napätia alebo obáv, ktorý môže vzniknúť napríklad pred alebo počas nejakej náročnej situácie, alebo v očakávaní nejakej zmeny. Zdravá miera úzkosti nám pomáha pripraviť sa a reagovať na výzvy, no keď sa úzkosť začne prejavovať aj bez zjavnej príčiny, často a intenzívne, môže to prejsť do úzkostnej poruchy. Úzkostná porucha sa od bežnej úzkosti líši práve intenzitou a dĺžkou trvania príznakov, ktoré narúšajú každodenný život.

Úzkosť je bežná a dočasná, zatiaľ čo úzkostná porucha môže byť chronická.
Úzkosť je reakcia na stresor, no úzkosť sa pri úzkostnej poruche môže vyskytnúť aj bez konkrétneho spúšťača.
Úzkosť je normálna súčasť života, zatiaľ čo úzkostná porucha spôsobuje významné narušenie každodenného fungovania a vyžaduje odbornú pozornosť.

Zdroje:

Od stresu až po úzkostnú poruchu: Kľúčové rozdiely a kedy vyhľadať pomoc

Svetový deň duševného zdravia 2024

18 mýtov o bipolárnej poruche, ktorým by sme mali prestať veriť

Od stresu až po úzkostnú poruchu: Kľúčové rozdiely a kedy vyhľadať pomoc

Svetový deň duševného zdravia 2024

18 mýtov o bipolárnej poruche, ktorým by sme mali prestať veriť

Svetový deň duševného zdravia 2024

18 mýtov o bipolárnej poruche, ktorým by sme mali prestať veriť

Čo o úzkosti hovoria štatistiky

Stres, strach, úzkosť alebo úzkostná porucha

Rozdiel medzi strachom a úzkosťou

Ako sa úzkosť prejavuje?

Symptómy úzkosti na fyzickej úrovni:

Symptómy úzkosti na psychickej úrovni:

Čo sa s nami deje počas strachu a úzkosti?

Úzkosť alebo úzkostná porucha?

Kedy vyhľadať pomoc?

Kľúčové take-aways

Podobné články

Duševné zdravie bez filtrov: Spúšťame podcast Nedepkovo!

Ako rozpoznať traumu: Najčastejšie príznaky a formy traumy

Ajurvédsky retreat na Srí Lanke ako cesta k sebapoznaniu

11 krvných testov, ktoré môžu odhaliť pravú príčinu depresie