Z depresie k sebaobjaveniu. Môj príbeh a najdôležitejšie lekcie z roku 2024.

Rok 2024 bol pre mňa cestou plnou zvratov, výziev a predovšetkým hlbokých vnútorných premien. Bol to rok, v ktorom som ako človek žijúci s bipolárnou poruchou narazila na dno svojich síl a viery v „normálny“ život, no zároveň som našla silu vstať a vykročiť novým smerom. Chcem sa s vami podeliť o svoj príbeh, pretože verím, že v ňom možno nájdete kúsok nádeje aj vy.

Príbeh o prekonávaní bipolárnej poruchy a hľadaní samej seba

Minulý rok boli pre mňa najťažšie hneď prvé dva mesiace. Už koncom roka 2023 sa mi aj napriek mojej liečbe začali objavovať príznaky, ktoré signalizovali nástup epizódy. Tak ako obyčajne, najskôr sa mi zhoršil spánok. Lepšie povedané z ničoho nič som stratila schopnosť zaspať a taktiež v spánku zotrvať. Hoci som trpela nespavosťou, mala som veľa energie, trápila ma úzkosť, vnútorný nepokoj a neustále som musela niečo robiť. S psychiatrom sme sa zhodli, že si prechádzam tzv. zmiešanou epizódou, a tak mi liečbu upravil. Na môj spánok to však malo nulový účinok. Spávala som asi 2 – 3 hodiny denne a postupne som sa prepadávala do čoraz hlbšej depresie.

Žiaľ, ani po experimentovaní s rôznymi dávkami a liekmi sa môj spánok výrazne nezlepšoval. Naopak, bolo mi čoraz horšie. Približne v druhej polovici januára mi preto lekár, napriek mojej veľkej snahe vyhnúť sa tomu, vypísal doporučenie na elektrokonvulzívnu terapiu (elektrošoky). Môj život bol v troskách. Teda aspoň tak som sa cítila. Zúfalstvo ma ochromovalo natoľko, že som už prestávala veriť, že mi dokáže ktokoľvek alebo čokoľvek pomôcť. Moje myšlienky boli temné a môj depresívny mozog sa ma snažil presvedčiť, že to takto so mnou zostane už navždy. 

Spočiatku sa mi nedarilo spať ani v nemocnici. V hlave mi neustále vírili myšlienky na budúcnosť a moja myseľ ma od rána do večera týrala otázkou, čo bude s mojím životom: „Čo budeš robiť, keď ti dajú výpoveď, alebo keď konečne uznáš, že to nie je job pre teba a odídeš sama?“ Je neuveriteľné, čo ten mozog dokáže generovať. Napriek tomu, že som sa snažila sústrediť na svoje zdravie, bola som ako zaseknutá platňa, ktorá omieľala dookola to isté. Ľutujem mojich blízkych, ktorí mi museli donekonečna opakovať, že teraz nie je na takéto úvahy vhodný čas.

Cítila som sa ako v pasci. Na jednej strane som si uvedomovala, že už nemôžem a v podstate ani nechcem pokračovať v obore, ktorý som robila vyše 10 rokov, no na strane druhej som nevidela žiadne iné východisko. Asi sa pýtate, že prečo by som nemohla. Stručne povedané, práca v marketingu neraz prispela mojim problémom s vyhorením a depresiou, a tak sa moja znepokojená rodina rozhodla povedať dosť. 

Liečba elektrošokmi v kombinácii s úpravou liekov a terapiou boli nakoniec, našťastie, účinné. Spánok sa mi upravoval a zúfalstvo, plač a úzkosti pomaličky ustupovali. Postupne som sa zmierovala s tým, že sa do môjho vtedajšieho zamestnania už zrejme nevrátim. Asi v polovici februára ma z nemocnice pustili domov. 

Neprešli, myslím, ani dva týždne a už som brázdila profesiou.sk. V práci som napokon po nekonečných úvahách oznámila svoj odchod. Nechápem, prečo som toľko váhala, keďže má tá práca absolútne nebavila a jediné, čo mi prinášala bol stres. Spočiatku som s odhodlaním nájsť nový smer hľadala niečo mimo marketingu, no úprimne, nemala som predstavu, čo iné by ma mohlo aspoň trochu baviť. Navyše, vyzeralo to, že všetky ponuky vyžadovali predchádzajúce skúsenosti z danej oblasti. Bola som frustrovaná. 

Vtedy sa moja hlava pokúsila vrátiť ma späť do komfortnej zóny a vymyslela, že by som predsa mohla robiť marketing pre nejakú neziskovú organizáciu. Spojila by som tak moje skúsenosti a túžbu robiť na niečom, čo má väčší zmysel a prináša skutočnú hodnotu. Zároveň som však cítila volanie venovať sa Nedepkovu – projektu, ktorý som začala ešte v roku 2022, ale potom som popri zamestnaní nemala na ňho energiu. Poučená z minulosti som si našťastie včas uvedomila, že kombinácia zamestnania na plný úväzok a rozbiehania vlastného projektu by bola pre mňa príliš veľká záťaž.

Niekoľko ďalších týždňov či mesiacov som preto hľadala ponuky na polovičný úväzok, no v oblasti, ktorá by mi bola blízka, ich bolo žalostne málo. Vyzeralo to, že tade cesta nevedie. Časom som pracovné portáli prestala sledovať úplne a rozhodla som sa naplno vrhnúť do Nedepkova. Možno to bolo odvážne rozhodnutie, ale určite bolo uľahčené vedomím, že som mala finančnú rezervu a že ešte s manželom nemáme deti. Navyše, moje základné potreby som vedela vykryť invalidným dôchodkom, ktorý mi bol napokon v apríli uznaný. Vďačná som tiež môjmu manželovi a rodine, ktorá ma vždy podporovala. 

Nedepkovo sa nakoniec stalo mojou srdcovou záležitosťou, a to napriek tomu, že zatiaľ nevynáša. Kedysi som sa naháňala za čo možno najlepšou výplatou a nahovárala som si, že mám rada svoju mega stresujúcu prácu. A aj keď som v kútiku duše vždy túžila pracovať na svojom, strach a moje limitujúce presvedčenia ma roky blokovali. Dnes sa cítim šťastne, pretože konečne viem, akou cestou sa chcem vybrať, a čo ma skutočne napĺňa – tvoriť, pomáhať a inšpirovať. A ešte vlastne študovať. Keďže ma vždy fascinovali témy zdravia, psychológie a osobného rozvoja za svoj život som im venovala stovky hodín. 

Rok 2024 bol plný lekcií a osobnej transformácie 

Minulý rok síce pre mňa nebol prechádzkou ružovou záhradou, ale – ako povedal Nietzsche: „Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“ Môže to znieť ako klišé, ale dnes som za všetky tie skúšky a výzvy, ktoré priniesol, vďačná. Hoci som musela bojovať o svoje duševné zdravie a cítila som sa stratená, rok 2024 sa paradoxne ukázal ako jeden z najviac transformačných v mojom živote. Bol ako búrka, ktorá zmietla všetko staré a uvoľnila priestor pre niečo nové. Myslím, že ma naučil oveľa viac než by som sa bola naučila pri plachtení na pokojných vodách. Bol to rok bolesti, ale aj znovuzrodenia. A znovu sa potvrdilo, že krízy v sebe nesú veľký potenciál pre rast a pozitívnu zmenu. Toto sú lekcie, ktoré si z roka 2024 odnášam:

(Duševné) zdravie je prvoradé

Rok 2024 mi pripomenul, že ak chcem mať stabilné obdobia čo najdlhšie, musím na tom aktívne pracovať. A nemyslím tým len užívanie liekov alebo terapiu – tie sú pre ľudí s bipolárnou poruchou viac menej nevyhnutné. Na mysli mám skôr každodennú prácu na svojom vnútornom pokoji: byť k sebe láskavá, dodržiavať režim a zdravý životný štýl, vyhýbať sa návykovým látkam a aplikovať stratégie na zvládanie stresu. 

Sebahodnota nezávisí od výkonu

Keď sa obzriem späť uvedomujem si, že som svoju hodnotu roky odvodzovala od svojho výkonu a že som si ju podvedome zvykla definovať cez prácu, ktorú som robila. Dnes už viac neprepájam svoju sebaúctu so svojimi výsledkami, úspechmi či neúspechmi alebo s tým, ako ma vnímajú iní. Konečne som pochopila, že moja hodnota ako človeka nezávisí od mojej pracovnej pozície alebo od toho, čo robím, ale od toho, kto som.

Trpezlivosť a sebasúcit sú kľúčové

Tretia vec, ktorú som si uvedomila, je dôležitosť trpezlivosti a sebasúcitu, najmä pri duševných ochoreniach. Obdobia zlepšenia sa striedajú s obdobiami zhoršenia, preto je dôležité byť k sebe láskavý a trpezlivý. Netlačiť na seba a akceptovať, že liečenie je proces, ktorý si vyžaduje čas. V mojom prípade celý život. 

Zmena a neistota môžu priniesť nové príležitosti

Ďalšou, azda najťažšou lekciou, bolo prijatie zmeny a neistoty. Dlho som sa držala predstavy, že sa vrátim do starých koľají, no nakoniec som pochopila, že život ma vedie iným smerom. Prijatie tejto neistoty bolo náročné, ale zároveň oslobodzujúce. Otvorilo mi to dvere k novým možnostiam a k objaveniu samej seba.

Počúvaj už konečne tú svoju intuíciu

V minulosti som často ignorovala svoje vnútorné pocity a riadila sa skôr očakávaniami okolia. Dnes viem, že pri rozhodovaní je najdôležitejší môj vnútorný hlas a moja intuícia. Aj keď Nedepkovo zatiaľ neprináša finančný príjem, cítim, že to je to, čomu sa chcem venovať. Je to investícia do budúcnosti a do môjho vlastného naplnenia. 

Na prehodnotenie hodnôt nie je nikdy neskoro

Tento rok ma donútil zastaviť sa a zamyslieť nad tým, kam smerujem, čo od života očakávam, a čo je v ňom naozaj dôležité. Kedysi som sa často nechala unášať prúdom, strácala som sa v očakávaniach okolia alebo som sa naháňala za vecami, ktoré mi v skutočnosti neprinášali trvalé uspokojenie. Až vďaka ťažkým chvíľam som si uvedomila, že je čas prehodnotiť svoje priority.

Aj v najťažších chvíľach existuje nádej

Poslednou lekciou z roka 2024 je, že hoci sa mi môže zdať, že som uviazla v beznádejnej situácii, vždy existuje nejaké riešenie, len ho možno v danej chvíli nevidím. Keď sa cítime stratení a bezmocní, vtedy je veľmi ľahké uveriť, že nás už nič dobré nečaká. No práve v týchto najťažších chvíľach je dôležité si uvedomiť, že nádej vždy existuje. Aj keď sa to tak na prvý pohľad nemusí javiť, aj keď nevidíme žiadne svetlo na konci tunela, cesta von existuje. Môj príbeh a príbehy miliónov iných ľudí, sú toho dôkazom.

Rok 2024 ma naučil, že aj napriek náročným výzvam je možné rásť, meniť sa a hľadať nové cesty. Niekedy je potrebné nechať veci plynúť a dôverovať procesu. Nemusím mať všetky odpovede hneď – dôležité je zostať otvorená možnostiam a veriť, že veci sa môžu zmeniť k lepšiemu. Dúfam, že môj príbeh bude pre vás inšpiráciou a povzbudením. Pamätajte, že nie ste sami. Prajem vám krásny a šťastný nový rok!