Toto musíš vedieť, ak chceš zmeniť svoj život

Rozmýšľal/a si niekedy nad tým, prečo často opakujeme rovnaké chyby? Prečo sa dookola ocitáme v podobne nefunkčných vzťahoch alebo sa často ocitneme vo vzťahoch nejakým spôsobom podobných tým, v ktorých sme vyrastali, hoci sme si vždy hovorili, že náš život bude iný? Vysvetlenie môžme nájsť v citáte, ktorý si už možno počul/a: „Tvoj nervový systém si vždy radšej vyberie známe peklo než neznáme nebo.“

To znamená, že to nie je tvoja chyba. A tvoj nervový systém nie je pokazený. Jeho úlohou číslo jedna je chrániť a udržiavať ťa v bezpečí, a to tak, že hľadá vzorce a predvídateľnosť v tvojom prostredí. V podstate ho nezaujíma tvoj úspech či šťastie, ide mu hlavne o prežitie. To je dôvod, prečo tvoj mozog nenávidí zmeny a prečo sa podvedome vždy bojíme niečoho nového, hoci by to mohlo byť pre nás lepšie. Sme tak naprogramovaní.

„Známe peklo“

„Známe peklo“ predstavuje vzorce, správanie a situácie v našich životoch, ktoré sú nám známe, aj keď sú bolestivé alebo neuspokojivé. Tieto vzorce sú hlboko zakorenené v našom nervovom systéme, pretože sme ich v priebehu času opakovane zažili. Náš mozog ich vníma ako bezpečné jednoducho preto, že sú známe.

Vezmime si napríklad niekoho, kto uviazol v nešťastnej práci, ale je tam už roky. Napriek svojmu nešťastiu zostáva, pretože vie, čo môže očakávať. Je to známa rutina, aj keď je bolestivá.

„Neznáme nebo“

Na druhej strane „neznáme nebo“ symbolizuje potenciál pozitívnej zmeny a osobného rastu. Je to vzrušujúci, no zároveň desivý skok do neznáma, kde čelíme novým výzvam, príležitostiam a skúsenostiam. Zmena k lepšiemu predstavuje neistotu a náš mozog vníma neistotu ako potenciálnu hrozbu. Keď vstúpime do neznáma, náš nervový systém zareaguje reakciou bojuj alebo uteč, čo sa môže prejaviť ako úzkosť, pochybnosti, alebo odpor. Preto, aj keď vieme, že zmena je pre náš osobný rast a šťastie nevyhnutná, často váhame. 

Zvoliť si „neznáme nebo“ namiesto „známeho pekla“ môže byť desivé, no práve vtedy často dochádza k najväčšej transformácii a úspechu. Tvoj nervový systém sa nemusí teraz v neznámom cítiť bezpečne, – ale môžeš ho to naučiť. Každý malý krok z komfortnej zóny sa počíta a môže viesť k transformačnej zmene. Otázka znie: je tvoja komforntá zóna naozaj komfortná alebo len dôverne známa? 

Trauma a nervový systém

Súvislosť medzi traumou, nervovým systémom a tendenciou vybrať si „známe peklo“ namiesto „neznámeho neba“ súvisí s tým, ako náš mozog a telo reagujú na stres, bezpečie a predvídateľnosť.

Nervový systém a trauma

Keď človek zažije traumu, jeho nervový systém sa môže „preprogramovať“ na neustálu hypervigilanciu (stav nadmernej pozornosti ) alebo zacyklenie v prežitkových vzorcoch. Toto sa deje cez autonómny nervový systém (ANS), konkrétne cez sympatický (boj-útok-zamrznutie) režim.

Traumatizovaní ľudia často fungujú v stave chronického stresu, kedy ich mozog uprednostňuje prežitie pred rastom a zmenou.

Prečo volíme „známe peklo“?

Predvídateľnosť = bezpečie – Aj keď je situácia toxická alebo bolestivá, ak ju poznáme, náš mozog ju vníma ako menej rizikovú ako niečo nové a neznáme. Už asi tušíš, prečo napríklad toľko týraných žien zostáva so svojimi tyranmi? Alebo ich dokonca obhajujú?

Neznáme = hrozba – Nervový systém, ktorý bol vystavený traume, môže reagovať na neistotu strachom. Nové veci aktivujú limbický systém (najmä amygdalu), ktorý interpretuje neistotu ako potenciálnu hrozbu. Začnú sa diať rovnaké veci, ako keď máš napríklad pred skúškou – začnú sa ti potiť dlane, máš guču v krku, zvýši sa ti tep, tlak a celkovo si pripravený bežať alebo bojovať. V dnešnom svete však častokrát namiesto akcie príde tzv. totálne vypnutie, zamrznutie, shutdown.

Naučená bezmocnosť – Trauma môže viesť k presvedčeniu, že zmena je nemožná alebo nebezpečná, takže sa človek radšej drží toho, čo pozná, aj keď mu to ubližuje.

Naučená bezmocnosť je koncept, ktorý prvýkrát opísal Martin Seligman v 60. rokoch minulého storočia. Záver jeho experimentu so psami ukázal, že keď zviera opakovane zažíva situácie, v ktorých nemá kontrolu nad nepríjemnými podnetmi, naučí sa pasivite a prestane sa snažiť uniknúť – aj keď sa neskôr objaví reálna možnosť úniku. Tento jav, známy ako naučená bezmocnosť, vysvetľuje, prečo si niektorí ľudia nevšimnú alebo nevyužijú dostupné riešenia na zlepšenie svojej situácie.

Môj príbeh 

Pre mňa bolo známym peklom práca v marketingu. Napriek tomu, že to nikdy nebol môj dreamjob, čiže taký, ktorý by som dokázala robiť aj zdarma, a ktorý mi pre nadmerný stres a tlaky spúšťal moje depresívne epizódy, nedokázala som si predstaviť robiť niečo iné. A keď som si už konečne uvedomila svoje ďalšie potenciálne smerovanie, pochybovala som o sebe, pretože som si myslela, že nie som pripravená alebo že nemám dosť času, skúseností…No v skutočnosti to bola len moja myseľ snažiac sa nájsť dobrý a logický dôvod pre strach z neznámeho.

Ak si sa niekedy bál/a urobiť ďalší krok (v čomkoľvek, čo si sa pokúšal/a začať), nebolo to preto, že si toho nebol/a schopný/á…Bolo to preto, že strach zo zmeny pramení z prirodzenej tendencie nášho mozgu uprednostňovať bezpečnosť a prežitie. 

Nemýlme si preto intuíciu a strach. 

Mne trvalo roky, kým som dokázala spraviť ozajstnú zmenu a vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Ale lepšie neskôr ako nikdy, však? Mysli na to, že na začiatku ti nemusí byť všetko jasné…ani ja som nevedela, kam ma táto nová cesta zavedie. Mala som smer, ale detaily som nemala domyslené. Ukazovali sa postupne. Postupne sa tie kamene brúsili a mne sa začalo čoraz viac vyjasňovať. 

Nenechaj sa preto odraďiť – nikým a ničím. Ty sám/sama si špecialista na svoj život. Len TY vieš, čo je pre TEBA najlepšie. A ak to ešte nevieš vedome, hľadaj, pátraj, skúšaj, len nezostávaj na mieste. Neprešľapuj už a vyraz na svoju cestu za šťastným a naplneným životom. Zaslúžiš si to. Tak to pre seba sprav.

A potom sleduj tie zázraky. 

Tým, že zmeníš seba, tak do určitej miery zmeníš aj okolie. 

Toto je podľa mňa najlepší spôsob, ako môžeme ozaj niečo zmeniť – tým, že začneme od seba. 

Pochopenie tohto princípu je prvým a dosť podstatným krokom. Stále je však len prvým. Ďalším krokom je regulácia nervového systému, laicky povedané jeho ukľudnenie. To sa dá robiť viacerými spôsobmi – od meditácie, dychové cvičenia až po fyzické cvičenie. Výborným spôsobom ako zmeniť svoju aktuálnu situáciu a pochopiť staré vzorce, ktoré nám už neslúžia, je tiež terapia, koučing alebo mentoring. 

Takže ako sa z toho vymaniť?

Regulácia nervového systému – Dychové techniky, pohyb, mindfulness, somatické cvičenia, práca s telom pomáhajú naučiť telo cítiť sa bezpečne aj v neznámom.

Malé kroky k zmene – Postupné vystavovanie sa novým situáciám v bezpečnom prostredí pomáha prepisovať vzorce (expozičná terapia)

Trauma terapia – EMDR, TRE, somatic experiencing, joga, neurofeedback…

Práca s emóciami a mysľou – Písanie denníka, technika „Čo najhoršie sa môže stať?“

Podpora a sprevádzanie:

• Spoločnosť regulovaných (pokojných) ľudí pomáha upokojiť nervový systém.
• Mentor, kouč alebo terapeut ti môže pomôcť prejsť strachom krok za krokom. 
• Zdieľanie obáv s niekým dôveryhodným pomáha normalizovať strach.

„Známe peklo“ teda nie je vždy voľbou vedomia, ale skôr reakciou nervového systému, ktorý sa snaží udržať nás v (aspoň relatívnom) bezpečí. Pochopenie, prečo náš nervový systém uprednostňuje známe peklo pred neznámym nebom, je prvým krokom k prekonaniu odporu voči zmenám. Tento strach je prirodzenou reakciou a nie prejavom slabosti!

Cieľom nie je nemať strach, ale naučiť sa s ním pracovať. Strach môže byť len signál, že ideme za hranicu komfortu – a práve tam rastie naša sila. 

Čo predstavuje známe peklo pre teba? 

A čo je to neznáme nebo, ktoré ťa čaká na druhej strane?

---

Zdroje:

1. https://thewell-beingcollective.medium.com/your-nervous-system-will-always-choose-a-familiar-hell-over-an-unfamiliar-heaven-e52a71d57803
2. https://medium.com/@imran.haidree/why-your-nervous-system-chooses-familiar-hell-over-unfamiliar-heaven-bdca3f960008
3. https://www.charliehealth.com/areas-of-care/trauma/nervous-system-and-trauma
4. https://www.nicabm.com/topic/trauma-responses/